Správa o kolektívnom projekte Divadelného ústavu v Bratislave

Zadanie

Cieľom projektu bolo napísať spoločnú hru o súčasnom Slovensku v kontexte posledného dvadsaťročia po páde železnej opony. Oslovili sme 22 popredných slovenských autorov a autoriek, zväčša dramatikov, ale aj zopár prozaikov. Nakoniec 18 autorov napísalo 16 krátkych hier, jednu hru vytvorila autorská trojica.

Všetky texty mal spájať motív kľúča, a to aj v metaforickom význame (kľúčmi sa štrngalo na námestiach počas tzv. nežnej revolúcie roku 1989). Tento motív v konečnom tvare ostal najmä ako symbol otvárania spoločných tém. Rozsah mal byť 5-10 strán, v hre malo vystupovať maximálne 5 postáv. Dôležitá bola ponuka dramaturgickej spolupráce na jednotlivých textoch a možnosť prezentácie jednotlivých hier v procese tvorby v kolektíve autorov - nebolo to však podmienkou. (Väčšina však tieto ponuky nejakým spôsobom využila.)

Inšpirácie

Dôležitou inšpiráciou pre iniciovanie a vedenie projektu Sarkofágy a bankomaty pre mňa bola podnetná skúsenosť s kolektívnym písaním, ktorého som sa v septembri 2008 zúčastnila vo Viedni ako jedna z desiatich autorov a autoriek projektu Donaudrama. (Jeho autormi sú Bernhard Studlar a Wolfgang Stahl z Wiener Wortstätte.) Druhou inšpiráciou bolo pociťovanie nedostatku súčasných divadelných textov, ktoré by na slovenských javiskách dokázali na hlbšej úrovni vyjadriť „svedomie doby a jej fantáziu". A last but not least stojí za Sarkofágmi a bankomatmi hľadanie vlastnej generácie a rozmýšľanie o nej, odštartované diskusiami s dramaturgičkou Viki Janouškovou a s ďalšími.

Kolektívne otváranie šuflíkov

Pre časť generácie, ktorá naplno zažila obdobie normalizácie, je predstava kolektívnej spolupráce nočnou morou. Ak k tomu pridáme prirodzený individualizmus väčšiny umelcov, považujeme takmer za zázrak, že sa toľko autorov a autoriek bolo ochotných pustiť do projektu. Obavy sa nepotvrdili: od začiatku ho sprevádzala napospol prajná a priateľská atmosféra. Som presvedčená, že umelecké aj ľudské prepojenia, ktoré sa vytvorili alebo prehĺbili počas trvania projektu medzi jeho účastníkmi, budú postupne prinášať ďalšie plody.

Orientácia na proces, nielen výsledok

Dôležité pre mňa bolo vybudovať bezpečný a inšpiratívny priestor pre tvorbu: práca na texte preto postupovala pomaly a systematicky. Podstatnú úlohu pritom zohrala morálna aj finančná podpora Divadelného ústavu, osobné nasadenie a tvorivosť jeho riaditeľky Vladislavy Fekete a ďalších spolupracovníčok.

Úvodné stretnutie celého tímu sa odohralo pri víne v príjemnom prostredí novootvorenej vinárne Dolcezza. Na vytvorenie prvej verzie textu dostali autori tri mesiace. Potom nasledoval dvojdňový pracovný pobyt v Budmericiach.

Budmerický kaštieľ postavili koncom devätnásteho storočia v neogotickom štýle, po štyridsiatom piatom ho znárodnili a dnes v ňom napriek rôzne motivovaným pochybnostiam o jeho ďalšej existencii ešte stále sídli Domov slovenských spisovateľov. Milieu poznačené bardmi minulého režimu ostalo - a kombinácia viac či menej opotrebovaného socialistického hotelového komfortu s veľkorysou grófskou architektúrou bola ako stvorená pre stretnutie predstaviteľov generácie, ktorej životy zásadným spôsobom poznačilo obdobie normalizácie.

Na dvojdňovom sústredení sme si navzájom predstavovali svoje ešte nehotové texty a vášnivo debatovali nielen o nich, ale aj o témach s nimi súvisiacimi - azda najbúrlivejšia diskusia vznikla po prezentácii textu feministicky zameranej divadelníčky Ivety Horváthovej. Prípadné názorové rozpory však prekryla radosť z nekaždodennej úprimnosti a konštruktívnosti komunikácie, vyžarujúca napokon aj z fotografií z podujatia. Dobre sa cítila i naša hosťka, dramaturgička pražského Divadla Na zábradlí Ivana Slámová, ktorá si pochvaľovala tvorivú a medzi umelcami nečakane otvorenú atmosféru.

Po ďalšom mesiaci autori dodali druhé verzie textu. Niekoľko bolo už celkom hotových, na mnohých však ešte bolo treba robiť. Dramaturgická spolupráca prebiehala cez mail, telefón, pri káve či pohári vína. Keďže v autorskom tíme a v jeho blízkom okolí sú viacerí praktickí divadelníci a divadelníčky, napríklad niekoľko dramaturgičiek, mohla som sa oprieť aj o um a skúsenosti Viki Janouškovej, Jany Juráňovej a ďalších.

Nasledovalo verejné inscenované čítanie všetkých textov v bratislavskom Štúdiu 12. Konalo sa po štyri večery - 16., 17., 20., a 21.5. 2009. Súčasťou boli aj diskusie s prizvanými odborníkmi a odborníčkami - najväčšiemu záujmu sa tešil člen Ústavu pamäti národa Ľubomír Morbacher, ale aj ostatní si našli svojich zainteresovaných poslucháčov - Jana Cviková, Mária Rišková, Soňa Šimková, Juraj Šebesta... Autori a autorky tak mali jedinečnú možnosť konfrontácie s divákom ešte pred uzavretím práce na texte. Tá sa pre nich skončila 1. mája a po posledných dramaturgických úpravách a jazykovej redakcii všetky texty teraz vychádzajú v odbornom divadelnom časopise KOD.

Štyri dramaturgické kľúče

Autormi hier sú Karol D. Horváth, Laco Kerata, Silvester Lavrík, Iveta Horváthová, Ľubo Burgr, Martin Ciel, Uršula Kovalyk, Ľuba Lesná, Pavol Weiss, Viki Janoušková, Jana Juráňová, Roman Polák, Vanda Feriancová, Marius Kopcsay, Viliam Klimáček, Zuzana Uličianska, Dušan Vicen a ja.

Texty som tematicky rozčlenila do štyroch blokov, ktoré zároveň určili koncepciu scénických čítaní: Kľúč k ženám a mužom, Kľúč k svedomiu súčasnosti, Kľúč k droge minulosti, Kľúč k dizajnu budúcnosti. Jednotlivé kľúče napovedajú aj témy hier - od genderovej problematiky cez intímne drámy, bolestné účtovanie s minulosťou a morálnymi deliktmi súčasnosti až po problematiku dizajnu bankových kariet, ekologických iniciatív či koreňov neonacizmu.

Nenápadná, roztratená generácia

Autori hier vyrastali v čase tzv. normalizácie (1969-1989) medzi generáciami tzv. šesťdesiatosmičkárov a Husákových detí.

„Šesťdesiatosmičkári" sa stihli nadýchnuť počas politického odmäku a reformného komunizmu, tzv. Husákove deti narodené na začiatku 70. rokov vyrastali už do atmosféry „perestrojky" a neskôr nežnej revolúcie.

Generácia medzi nimi, o ktorej je reč, zažila normalizáciu naplno. Rok 1989 ju zastihol už sformovanú, často s rodinami, malými deťmi, pevne zakotveným systémom hodnôt.

Nenápadná generácia vyrastala v čase najsilnejších normalizačných tlakov, v prostredí pretvárky a strachu. Vytvorila si stratégie pre život v nepomere medzi kvalitou, osobným nasadením a spoločenským uznaním a finančným ohodnotením, často odchádzala do vnútornej aj naozajstnej emigrácie. Oslabená rozpoltenosťou, nedostatkom kvalitného vzdelania, agresivitou aj perfídnosťou spoločnosti, si zvykla deliť svet na „ich" a „náš". Handicapovaná vo svojej prirodzenej túžbe ľudsky aj profesijne rásť, emocionálne zrieť, spoznávať svoju mužskú, ženskú, občiansku aj inú identitu si vytvorila systém hodnôt, ktorý jej pomáhal prežiť. Mnohé z týchto hodnôt náš projekt rôznym spôsobom reflektuje.

Vnútorní emigranti a zväzácki kariéristi

Za uzavretými hranicami sa pestovala čulá kultúrna výmena s „povolenými" štátmi Varšavskej zmluvy a predovšetkým s jazykovo najbližším českým a poľským prostredím. Významnú úlohu zohrali napríklad aj progresívne maďarské filmy.

Bohatstvom boli ťažko dostupné gramoplatne, magnetofónové pásky a knihy, kúsky štýlového oblečenia. Koľká radosť z prvých „riflí" či „texasiek"!

Aktívny verejný život (budovanie občianskej spoločnosti, cestovanie) sa pretransformoval do komorného spôsobu existencie, vedeného zámerom nespolupráce s režimom - neoficiálne vzdelávanie, amatérska umelecká tvorivosť, podzemné aktivity, dôraz na rodinný a skupinový život. Po roku 1989 odrazu prestali byť zaujímavé všetky tie zakázané knihy, tajne rozmnožované podomácky na písacích strojoch, lebo začali vychádzať v desaťtisícových nákladoch... Zaujímavé boli celkom iné hodnoty. Prestalo platiť rozdelenie na my a oni. Bývalí disidenti v politických funkciách často zlyhávali, lebo to nedokázali akceptovať.

Pre túto generáciu je typické, že väčšinou nevie narábať s mocou - buď ju odmieta a pokračuje v politike nespolupráce, alebo ju na spôsob cynických zväzáckych funkcionárov bezohľadne využíva na svoj prospech.

Viac než divadlo

Spolu s F. G. Lorcom verím, že každé ozajstné umelecké dielo musí mať svoj temný tieň, svoje duende. Aj Sarkofágy a bankomaty majú popri bežných dramatických postavách svojich démonov. Sú nimi pomalá, nenápadná deštrukcia, ale aj inštitucionalizované zlo. Až v dvoch hrách nájdeme chápadlá Štátnej bezpečnosti, jedna hra sa zoberá prípravou trestného činu.

Politikum je samozrejme viac alebo menej obsiahnuté vo väčšine textov. Je to prirodzený dôsledok koncepcie celého projektu, ktorý má ambíciu zachytiť našu súčasnosť kolektívnym spôsobom v jej zložitosti, v jej historických, politických, sociologických a iných kontextoch a podobách.

Sarkofágy a bankomaty

Názov projektu metaforicky vypovedá o kontinuite minulého a súčasného sveta. Oba fenomény sa objavujú v hrách Martina Ciela a Viliama Klimáčka, oba sme sa pokúsili otvoriť aj kľúčmi nášho projektu.

Sarkofág bol krycí názov, ktorý v minulom režime používala Štátna bezpečnosť pre operáciu ukradnutia identity vytipovaného občana. Pod touto identitou potom bez jeho vedomia najmä v zahraničí páchala rôzne kriminálne činy. V prenesenom zmysle sme všetci do určitej miery boli sarkofágmi, rukojemníkmi bývalého režimu. A bankomaty? Násilie má dnes oveľa viac podôb a rafinovanejšie prostriedky než tie, ktoré poznáme z normalizačného väzenia. Politika globálneho voľného trhu a kapitálu ovplyvňuje naše životy viac, než by sme si želali. Poznanie správnych kódov umožňuje ísť ďalej. Kto ich však určuje? Aj o tom je náš projekt.

Zodpovednosť a nesmrteľnosť

V procese dozrievania si uvedomujeme, že mnohé naše skúsenosti časom prichádzajú o kontext, v ktorom sa udiali, a stávajú sa tak pre mladšie generácie nezrozumiteľné. Jazyk umenia ich však dokáže uchovať a osvetliť. Znie to banálne, ale nikto to za nás neurobí. Znie to pateticky, ale cez svoje hry posielame odkazy našim deťom, oslobodzujeme naše životy od individualizácie a izolácie, prebúdzame svoju pamäť a svedomie, priznávame sa k vlastnej nedostatočnosti, krutosti, slabosti, k zlyhaniam, ale aj víťazstvám, a odovzdávame ich prostredníctvom umeleckej formy.

Anna Grusková, autorka konceptu a dramaturgička projektu

Produkcia: Divadlený ústav v Bratislave

Podpora: Literárny fond a České centrum v Bratislave